Jediná

Autor: Jarmila Kulová | 11.12.2012 o 21:05 | (upravené 12.12.2012 o 14:44) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  165x

„Dobré ráno Milanko!" Zakričala naradosteným hlasom a na stôl položila plnú tašku všakovakých dobrôt, čerstvého pečiva a krmiva pre psíka. Porozhliadla sa po dome, nakúkala do všetkých izieb na prízemí, ale nikde ani nohy. „To som si mohla myslieť!" Povzdychla si, keď našla Milana spolu s jeho štvornohou láskou v dielničke so storočnými kusmi železa a šabrachmi od výmyslu sveta. „Doniesla som ti raňajky, do desiatich minút nech si v kuchyni!" „Áno mám aj pre teba Dunčík." Usmiala sa a poškrabkala psíka po veľkej chlpatej hlave.

Pani Zdenka každé ráno nosievala Milanovi veľké raňajky. Ochotne mu navarila obed. Starala sa o jeho domácnosť. Ale hlavne, starala sa o neho s takou nehou a priateľskou láskou, ako to vedela iba ona. Nebola v najmladších rokoch, rovnako ako Milan. Nohy jej už neslúžili ako kedysi, keď sa preháňala lúkami a s ľahkosťou vyšla tie najvyššie kopce. Ale vždy vedela všetko obrátiť na humor a hovorievala: „Na niečo predsa umrieť musím." Pán Milan nebol v dedine veľmi obľúbený. Všetci navôkol si šepkali aký je to čudák s dlhou šedivou bradou a s pár vlasmi na inak plešatej hlave. Sem-tam utrúsili aj také príbehy, ako ho za tmy videli zahrabávať mŕtve telá a potulovať sa s lopatou po dedine. Mamičky s deťmi na metre obchádzali jeho dom, alebo si radšej vybrali inú cestu na vychádzku. Avšak nerozprávali by tak, keby Milana spoznali, ako to urobila Zdenka. Oči mu už nedovolili vidieť, ale ruky mal pevné a silné ako mladý junák zrelý na vojnu. Býval vo veľkom priestrannom dome. Bývali časy keď každá izba na niečo slúžila a poznal čo je to teplo domova. Až dokým mu rakovina nezobrala aj to posledné čo miloval, jeho manželku. Spolu s ním tam býval aj pes Dunčo, s ktorým tvorili nerozlučnú dvojicu. Keď jedol Milan, jedol aj Dunčo. Keď spal Milan, spal aj Dunčo. Keď nespal Milan, nespal ani Dunčo. Vlastnil niekoľko pasienkov, pozemkov a lúk, na ktorých sa kedysi pásli ovce a kravy. Síce je už Milan postarší a nevládze sa starať o dobytok ako za mlada, ale poznáte to, starý zaťatý človek si svoje vziať nedá ani za všetky peniaze sveta, a tak mu pozemky ostali. Mal jednu obrovskú vášeň, ktorá ho zamestnávala hneď z rána, keď sa vypotácal z postele a veľakrát až do zotmenia. Boli ňou vláčiky a lokomotívy, ktorých mal vo svojej dielničke neúrekom. Pred rokmi veľmi rád cestoval a ani za nič by ste ho neprehovorili nasadnúť do lietadla. Autu občas privolil, ale nikdy žiadne nevlastnil. Vždy so smiechom hovorieval, že je preto taký chudý, lebo každú výplatu odkladá, aby si mohol kúpiť vlastný vlak, s ktorým bude brázdiť svet. Samozrejme pokiaľ ho koľajnice nezastavia.

Každý deň sa chodieval spolu s Dunčom prechádzať na železničnú stanicu, aby aspoň počul zvuk, ktorý tak lahodil jeho ušiam, keď mu už zrak neslúži a nemôže vidieť tú nádheru. Dokonca vravieval, žeby tam aj rád zomrel, keď už nastane jeho čas.

Aj dnes sa vybral o piatej popoludní ako mal vo zvyku. Neistá chôdza vytvárala šľapaje na čerstvej snehovej pokrývke. Mal rád vŕzganie snehu pod topánkami. Rovnako mal rád aj jemne štipľavý mráz, ktorý cítil na lícach. Vedel si to dokonale vychutnať. Och áno, bol z tých, ktorí zimu milovali. Dunčo nahlas zaštekal a dal pánovi vedieť, že sa blížia do cieľa. Frekvencia chôdze sa zrýchľovala a pocit šťastia ich napĺňal. Keď dorazili na miesto uvelebili sa na ich „privátnej vyhliadkovej lavičke" ako ju zvykol Milan nazývať. Stanica bola skoro prázdna. Len občas prešiel nejaký ten vlak s malou hŕstkou ľudí vyhrievajúcich sa vo vagónoch. O pol siedmej zastavil posledný vlak, ktorý stojí v tejto stanici. Mantavou chôdzou z vlaku vystúpil podivný muž, ktorý zjavne nepoznal slovo sprcha a čisté oblečenie. Skoro plánovane sa odobral smerom k Milanovej lavičke a bez slova si prisadol. Dunčo spozornel a jemne oblizol svojmu pánovi ruku akoby  mu chcel niečo zdeliť. „Nemáš požičať dve eurá? Po výplate ti vrátim." Zrazu skríkol prísediaci pánko. „Rád by som ti pomohol chlapče, ale veruže nemám, a do dôchodku ešte ďaleko. A vieš ako sa hovorí, týždeň pred dôchodkom trvá večnosť." Duchaprítomne zaklamal a stískal peňaženku vo vrecku.

-  A nedáš si so mnou aspoň štamprlu? Pozri akú dobrôtku tu mám. Vodku mávam málokedy. Práve som ju poctivo ukradol. Predavačka sa nepozerala, tak reku osladím si život a na chvíľu zabudnem na problémy.

- Jooj kamarát, beriem silné lieky, nemôžem ja takúto medicínku. Ukončil Milan konverzáciu a ďalej sa oddával staničnej atmosfére.

Na druhý deň ráno sa pani Zdenka ako vždy vracala z obchodu, aby priniesla Milanovi nákup a spravila mu jeho obľúbené raňajky. Na chvíľu si sadla na stoličku, aby sa vydýchala a načerpala energiu. Ako tak sedela, počula iba hromové ticho, ktoré sa rozplývalo po celom dome. Intuitívne šla hľadať do Milanovej dielničky, kde ju však čakali len nehybné kusy lokomotív. „Takéto niečo mi Milan pred raňajkami nikdy neurobil, kde len ten starý blázon môže byť?" Zúfalá sa vracala naspäť do domu, keď v tom ju na dvore zastavia dvaja prísni páni v policajných uniformách. Na ich tvárach sa zračil zvláštny nepokoj podčiarknutý zvrašteným čelom. „Vy ste pani Zdenka Šimková?" "Áno to som ja, ako vám môžem pomôcť?" „Potrebujeme aby ste išli s nami a identifikovali telo." V tej chvíli jej ešte nič nedochádzalo a v  zmätku si nedokázala utriediť myšlienky. Jediné čo v tej chvíli vedela bolo, že musí spraviť to o čo ju páni policajti požiadali.

Milankovu mŕtvolu našli do špiku premrznutú v neďalekom lese. Zomrel na následky vykrvácania spôsobené troma bodnými ranami. Dunčík z posledných síl zohrieval jeho telo a celý sa chvel. O pár hodín neskôr našli v tom istom lese nehybné telo istého muža, ktorý pred niekoľkými dňami ušiel z psychiatrickej liečebne a úspešne sa mu darilo utekať. Mal vysoké štádium schizofrénie a pri sebe prázdnu fľašu vodky. Pravdepodobne spáchal samovraždu hneď potom ako zavraždil pána Milana.

Zdenke trvalo dlhý čas kým sa dokázala z tejto udalosti a hlavne straty spamätať. Ešte niekoľko týždňov po jeho smrti každučký deň ráno chodievala do jeho domu a sama raňajkovala za stolom. A na jeho pamiatku sa chodievala s Dunčom prechádzať na  obľúbenú stanicu.

O týždeň neskôr sa našiel testament, v ktorom Milan odkazuje celý svoj majetok vrátane všetkých lúk a pasienkov Zdenke so slovami: „Všetok majetok patrí jedinej osobe, ktorá sa o mňa v bolestiach starala a milovala ma takého aký som bol." Zdenka Šimková.

Po vypočutí Milanovej poslednej vôle sa na dlhú chvíľu zamyslela a ustarostene si povzdychla. "Keby si ty vedel aká je v skutočnosti pravda..." Keby si len vedel, že tvoj vrah bol mojím vlastným synom..."

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Taliani hlasujú v referende o ústavnej reforme

Výsledok hlasovania rozhodne o budúcnosti premiéra Renziho.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.


Už ste čítali?